Príbeh Podtatranskej Debničky.
Kde bolo tam bolo, bolo raz malé podtatranské mestečko, kde bývala rodinka, ktorá sa rada zdravo stravovala, myslela logicky, ekologicky, mala dcérku, dobrú prácu a krásnu záhradku. Jesť ovocie a zeleninku zo svojej záhradky považovala rodinka za veľkú vec! Rodinka si túto chutnučkú stravu užívala a pri večerných debatkách vymýšľala, ako dopriať túto stravu ľudom ktorým tento luxus nebol dopriaty.
Časom ku záľube v záhradke pribudla záľuba k permakultúre. Táto záľuba túto rodinku z malého mestečka priviala k rodinke z ešte menšieho podtatranského mestečka ktorá sa rado zdravo stravovala, myslela logicky, ekologicky, mala dvoch synov, dobrú prácu a krásnu záhradku. Jesť ovocie a zeleninku zo svojej záhrady považovala táto rodinka za veľkú vec! Rodinka si túto luxusnú stravu užívala a pri večerných debatkách vymýšľala, ako dopriať túto stravu ľudom, ktorým tento luxus nebol dopriaty.
Ako len osud dokáže zariadiť, stretli sa tieto dve rodinky pri krbe. Spojila ich permakultúra, o ktorej vedela rodinka z menšieho mestečka najviac široko, ďaleko. V starých knihách sa uvádza, že to bola matka synov, kto pri krbe preriekol: „Viem ako dostať obživu na vidiek, viem ako dostať zdravú stravu na sídliská, viem ako zastaviť odliv peňazí za hranice nášho kráľovstva, ľudia nebudú musieť ani päty z chalupy vystrčiť a dostanú ovocie, zeleninu, mliečko, maslo alebo rybku priamo domov.“
Celá miestnosť stíchla a všetci si vytvárali obraz vízie ženy. Rodinka z väčšieho mestečka len mlčala a predstavovala si ten krásny obraz kde na každej dedinke rastú plné polia jedla, kde dedinčania nemusia chodiť pracovať za pás do fabriky do mesta, na obraz kde matka nemusí lúpať ovocie dieťaťu, pretože sa už nebude musieť viac báť pesticídov.
„Ak sa len sčasti dá pretvoriť tento obraz na realitu tak chcem byť spolutvorcom!“ Prehovorila matka dcéry. Otec synov sa postavil a povedal hrubým a istým hlasom: „ Tento obraz sa už deje. V celej Európe sa to stáva skutočnosťou a dokonca aj na Slovensku. Šíri sa to potichu ale veľkou rýchlosťou. Len do podtatry sa to ešte nedostalo. Volá sa to debničkovanie.“
V tichu miestnosti bolo počuť iba praskanie dreva v krbe. Dve rodiny práve vytvárali obraz. Až čas ukázal že obraz vytvorený z čistého srdca, s čistým úmyslom, kde každý zúčastnený, vrátene zeme ostane obohatený o zdravie a prosperitu, je obraz ktorý pretrvá.